Pondelok ráno. Budík mi zvoní ako obvykle o 6.00 hod. Zabudol som ho prestaviť. Ráznym pohybom ruky ho umlčujem a na ďalšie dve hodinky zavieram oči. Keď dosladka vybúvaný vstanem, dám si teplú sprchu a v pokľudnom tempe aj raňajky.
Bez náhlenia prichádzam do práce okolo pol desiatej. Hneď si idem urobiť voňavú kávičku a otváram si email. Novú poštu zmažem bez čítania. Slastne si vychutnávam aj mazanie existujúcich asi 150 adresárov so stovkami, možno tisíckami emailov.
Vyberám si kastlík a všetko čo je v ňom - okrem Hospodárskych novín, ktoré si ešte prečítam - hádžem rovno do kontajneru na papier. Ani v tejto významnej chvíli ma neopúšťa environmentálne myslenie. Ako ďalšiu úlohu dňa - poslednú pred obedom - formulujem vo worde krátky list, ktorým šéfa určite nepoteším. Po tom ako ho vytlačím, odchádzam na koberec.
Tvári sa, že nemá čas, ale som neúprosný - venuj mi len 5 sekúnd. Ok, nechá sa presvedčiť. Nechávam mu teda na stole moju výpovedˇ. "Prečo? A prečo práve teraz?" neodpustí si otázku.
"PRETO, LEBO TO UŽ MÁM VŠETKO NA HÁKU, LEBO SOM UŽ ZA VODOU!!!! "...jemne a dostatočne sarkasticky šeptám v útrobách jeho kancelárie a užívam si tú nadhernú ozvenu.
Tak. Toto sú moje každonedeľné fantázie, ktoré zamestnávajú moju myseľ zhruba od 18.00 do 20.00. Od podania tiketu športky až po večerné losovanie (na ČT 1).
Presne o 20.01 už zvyčajne nastavujem budík na ťažké pondeľnajšie ráno. Samozrejme na 6.00 hod.
Komentáre