To teda bola nedeľa bohatá na zážitky.
Najskôr pri vchode do akvaparku nájdem cudziu peňaženku. Ako slušný človek ju vrátim pani do pokladni (a predpokladám, že pani ju tam bude uchovávať bez toho, aby ju otvorila až do doby, pokým sa pre ňu zastaví majiteľ).
V akvaparku pohodička, až pokým sa neprirúti zájazd z nejakého mládežníckeho výchovného ústavu. Hoci leto ani nezačalo, všetci chovanci sú už pekne do bronzova opalení. Nie som rasista, takže akuráť trochu frflem, že sa pred tobogánom začal tvoriť dlhší rad (a ešte k tomu je jeden tobogán už asi nadobro zatvorený, keďže sa na ňom asi pred mesiacom zabil už druhý klučina). Čo už však rozdýchavam ťažšie je odpľúvanie si jedného z chovancov priamo v saune. Keďže obklopení týmito zjavmi sa v saune radšej ani neopovážim privrieť oči, upozornenie si nechávam niekedy na budúce. Však som už aj tak na odchode.
Cestou domov autom pozorujem stavbárov pri oprave cesty. V tých 30 stupňových hicoch to asi nie je žiadna sranda (hold, mali sa lepšie učiť). Ale aj stavbári dokážu spojiť príjemné s užitočným. O čom ma presvedčí jeden z nich so sčasti stiahnutými nohavicami s krompáčom v ruke. Darmo, aj ritku treba opáliť.
Mám pocit, že na jeden deň už toho bolo akurát dosť. Ale kdeže. O päť kilometrov ďalej na mňa mieri motorista so svojím pérom. Prechádzam okolo neho práve v momente, keď si ho vytriasa. Mieri na mňa svojím žaluďom. Ufff. Prečo do frasa močí smerom do cesty? Poľahčujúcou okolnosťou by snáď mohlo byť, že sa jednalo o véčkovú križovatku (prečo ale potom močí v križovatke?). Začínam strácať posledné ilúzie o ľudskom pokolení.
Večer ešte idem zakorčulovať. Pri jednej piruetke neudržím rovnováhu a padám zhusta na zadok. Rýchle vstávam a tvárim sa, že akože nič, aj keď mám stŕpnuté celé telo. Pomaličky, frajersky korčulujem do kruhu a predýchávam. Zrazu ku mne mieri nejaký chlap s vystretou rukou, v ktorej má nejaké papiere. Kristepane, to snáď bude mestský policajt v civile, ktorý ma ide pokutovať za nebezpečnú jazdu.
Tak predsa nie, tie papiere boli môj vodičák a techničák, ktoré mi vypadli z vrecka nohavíc pri tom akrobatickom páde. "Díky moc"..dostávam úprimne zo seba.
Darmo je, my, slušní ľudia, sme ešte nevymreli.
Komentáre
*
....
naše dni