Ako som sa tak v kúpeľni chystal na obvyklé pondelkové plávanie, vkladajúc si kontaktné čočky do očí, napadlo ma manželke pripomenúť, že sa mi podarilo zohnať zimné reťaze, keďže sa cez víkend chystáme na dovolenku na hory (aj keď si nie som istý, či pre ne nebudeme musieť nájsť s manželkou nejaké iné uplatnenie).
Zakričal som preto na svoje zlatko cez celý byt, že som ich zohnal. Na toto moje zvolanie však promptne zareagovalo moje druhé, o "niečo" mladšie zlatko, ktoré síce už malo spať, ale ako obvykle nespalo.
"Tatííííí, a umíš je nandat?" zaskočilo ma záludnou otázkou (bývame už nejaký čas v Čechách, a je to už počuť).
"A proooooč?" snažím sa odraziť útok.
"Protooooooo!" kontruje potomok.
"Máma umí, máma umí všechno" priznávam bez známok ješitnosti pravdu (hold, je to tak, v našej rodine hrá toho technicky zdatného moja draha polovička).
"Ne, ne" zabliká svetielko nádeje priamo z detskej izby. "Neumí všechno. Neumí poznat sladký melón. To umí jen babička. A dedo umí, která ryba dobře chutná" začína mudrovat dcérenka.
Získavam pocit, že dozrel čas položiť zásadnú otázku: "A co umí tatínek?" ...a vytŕčam hlavu z kúpelni, aby som dobre počul odpoveď:
"Ty?" klasickým maminkiným spôsobom, t.j. opakovaním otázky, získáva čas na rozmýšlanie. "Ty akurát umíš vydělat peníze..........a plavat"dodala po významnej sekundovej pauze.
Tak. Kto sa pýta, ten sa dozvie. To aby som sa pomaly zapísal do poradovníka na miesto v nejakom skromnom Domove dôchodcov.
Komentáre
:-)