Občasník smutného kozorožca

    Robím finančného manažéra v zahraničnej firme. Mám slušný plat a k tomu auto, mobil a penzijné pripoistenie. No a aby som nezabudol - takisto spokojnú a štastnú rodinku (teda aspoň mne sa to tak javí). Denne trávim v práci okolo 10 hodín, ak sú nejaké nárazovky potiahnem aj dlhšie. So šéfom aj s kolegami dobre vychádzam, myslím že mám celkom dobrý profesionálny kredit.

V čom je teda problém? Možno to vyzerá tak, že sa snáď chválim, ale pointa je niekde úplne inde. Dosť často sa mi na konci "smeny" stáva, že vypnem počítač a ani za toho boha si neviem spomenúť čo som to vlastne celý deň robil (a fakt nie som ulejvák, obed stíham za 30 minút a nemám žiadne pofajč pauzy, keďže som zarytý nefajčiar...a pre pochybovačov, tento článok píšem na dovolenke).  A keď si aj na to spomeniem, udivuje ma, že to zabralo toľko času. No a najhoršie na tom je, keď sa sám seba spýtam, akú stopu zanechal výsledok mojej dnešnej práce v ľudských dejinách. A odpoveď?   Ž I A D N U ! ! !    Nerád to priznávam, ale je to tak a stále s tým zápasím. Aj keby som sa v práci roztrhol, ani by nebolo viac chleba pre hladných, ani viac bytov pre bývaniachtivých ani viac ......Skrátka NIČ.

Je to možno paradox, ale ja vlastne závidím poslednému cigánovi, ktorý sa tu na sídlisku pohybuje v monterkách a s prilbou na hlave v 30 stupňových hicoch stavajúc nový barák. V porovnvaní so mnou síce zarobí prd, ale ak raz pôjde okolo tohto sídliska so svojimi deťmi, môže im pyšne povedať - tento činžák som staval ja. Ja môžem svojej dcére ukázať akurát tak kópiu koncoročnej auditovanej závierky s daňovým priznaním. Už vidím, ako by bola z toho dojatá. Z rovnakého dôvodu závidim lekárom, architektom, konštruktérom a mnohým ďalším profesiám.

Týmto však nenaznačujem, že si idem podat prihlášku do SKANSKA, aby ma zobrali do partie na stavbu. To určite nie. Stále sa totiž cítím potrebnejším ako napríklad taký právnici.