Dnes ráno sme odchádzali z našej zimnej dovolenky. Keďže za ten týždeň na horách trochu posnežilo a pomrzlo, pred cestou som musel oškrabávať sklá na aute (v čom už ale nemám žiadnu prax, keďže už nejaký ten rok parkujem auto či už doma alebo v robote v garáži). Už som sa chystal sadnúť si za volant, keď ma manželka upozornila, že by bolo očistiť aj strechu, na ktorej bola asi 20 cm vrstva snehu. Odbil som ju slovami, že čo vymýšla a kto sa s tým bude paprať, sadol som za volant a šli sme.
Spravili sme dolu kopcom pár serpentín a po niekoľkých kilometroch sme boli obklopený krajinou bez štipky snehu. Cestou som sa zabával na tom, ako nám sneh postupne opadával zo strechy a na úplne suchej ceste za nami zanechával stopy našej ukončenej dovolenky.
Táto zábava trvala do momentu, keď som bol nútený prudšie zabrzdiť za autom pred nami. A čuduj sa svete...sneh zo strechy nepadol za nás, ale rovno na čelné sklo.... a boli ho mraky. Mám podozrenie, že to nejak súvisí s nejakými fyzikálnymi zákonmi, každopádne to, čo som v tej chvíli pred sebou videl, súviselo skôr s biológiou prípadne anatómiou. Cez okraj "zbytku" čelného skla, široký asi 7 cm, som sa snažil zistiť, čo sa deje predo mnou. Vďaka bohu (toto sú tie chvílky, keď môj ateizmus mäkne), hneď predo mnou som zahliadol odstavné parkovisko, kde som stihol odbočiť.
Potom nasledovalo krátke školenie "mužstva", ktoré si moja drahá polovička náležite vychutnala (bože, ako strašne neznášam tieto okamihy pravdy, keď nezostáva nič iné, len si priznať chybu respektíve keď nie je poruke žiadna rozumná výhovorka). Po vyčistení môjho žalúdka došlo aj na vyčistenie čelného skla (toto čistenie som už prevádzal ja) a pokračovanie v jazde, ktorá mala nakoniec - ako zatiaľ vždy - úspešný koniec.
Záverom by asi bolo napísať, že by som mal manželku viacej počúvať a také podobné mravoučné vety. Ja si ale namiesto toho počkám na jej "okamih pravdy" a rád sa tu o ňom potom rozpíšem.
Komentáre